FRANTIŠEK ALBERT LIBRA - VYŠNÉ HÁGY

8.4.1891 (HERÁLEC) - 3.6.1958 (PRAHA)

František sa narodil ako starší z dvoch synov a po maturite sa rozhodol študovať architektúru i keď ho lákala aj dráha výkonného muzikanta – violončelistu. I keď sa hudby nikdy nevzdal začal študovať na Českej vysokej škole technickej v Prahe a neskôr, v roku 1913, prešiel na Nemeckú vysokú technickú školu.

Štúdium však musel náhle ukončiť a v roku 1916 kedy nastúpil do vojenskej služby. K dokončeniu školy sa dostal až po vojne v roku 1921. V tom istom roku sa oženil s Markétou rod. Kammelovou, ktorá zdedila parfumériu po svojom otcovi, ktorej interiér v roku 1928 Libra pretvoril na jeden z najluxusnejších v Prahe. Spoločne mali dcéru Evu Librovú.

KANCELÁRIA, HUDBA, AUTÁ

Kancelária s architektom J.K.Říhou začala jeho kariéru i keď spoločne nepracovali na žiadnom projekte. V roku 1924 preniesol svoju profesnú činnosť do suterénu svojho rodinného domu na Hradešínskej ulici v Prahe, ktorý si sám navrhol v roku 1921 ako súčasť kolónie niekoľkých domov. Veľký význam prikladal tiež cestovaniu a spoznávaniu zahraničnej architektúry čo sa mu podarilo v roku 1925. Prvou cestou bolo Francúzsko, neskôr i Anglicko a Holandsko. Popri svojej práci sa stále venoval i hre na violončelo, dokonca nastúpil i do orchestra pražského Nového nemeckého divadla a medzi muzikantmi mal mnoho priateľov (Miloš Sádlo,Alfréd Holečka, František Sláma, Jan Heřman a pod.) Okrem toho sa venoval výdatnému štúdiu humanitárnych vied, knihám a automobilizmu. Vlastnil i bledomodrý kabriolet Walter-Princ a navrhol nový znak, používaný dodnes, Autoklubu Českej republiky, ktorého bol členom.

,,Interpretácia komorných diel, ktorá bola druhou stránku bytosti môjho otca, viedla k zmyslu pre precíznosť, pre súhru, k zmyslu pre význam všetkých zúčastnených hlasov pre celok diela, k jeho harmonickému vyzneniu“ dcéra Eva Librová

V architektúre sa nebál ísť novými cestami a prijímal zákazky alebo sa zúčastňoval súťaží, s ktorými do tej doby nemal skúsenosti on a ani iný architekti. Čoraz častejšie sa prikláňal k novým, praktickejším riešeniam či materiálom a od secesie cez plasticizmus sa dostal, k preňho, význačnému funkcionalizmu. V tridsiatych rokoch Libra nadviazal i svoju najdlhšiu spoluprácu s architektom Jiřím Kanom, s ktorým súťažne navrhli i projekt Masarykovho sanatória pre liečbu TBC vo Vyšných Hágoch. S výherným návrhom založili spoločnú firmu ,,Libra a Kan“. Táto firma fungovala paralelne s Librovým ateliérom a zanikla na prelome rokov 1938-1939 keď skončila jej hlavná náplň – výstavba sanatória, ktoré prešlo do správy Robotníckej sociálnej poisťovne na Slovensku.

VYŠNÉ HÁGY, SANATÓRIUM, JIŘÍ KAN

Sanatórium vo Vyšných Hágoch predstavovalo nepochybne vyvrcholenie jeho architektonickej práce. Išlo o súťažný projekt z roku 1932, najmodernejší a najväčší v Strednej Európe, financovaný Ústrednou sociálnou poisťovňou v Prahe. Libra pri výstavbe presadil riešenie hlavnej budovy štýlom monobloku, ktorý bol mimoriadne praktický a horizontálnu hmotu rozložil pod tri vrcholy – Tupú, Končistú a Gerlachovský štít v pôdoryse lietadla.

Na projekte nepracoval zo svojej kancelárie ale z tej na Smíchově či už priamo vo Vyšných Hágoch, kde si prizval mnoho skúsených pracovníkov. Organizácia stavby mala pevnú štruktúru. Správou stavby bol poverený Ing. František Novoveský, ktorý žil a pracoval na Hágoch celoročne. Podliehali mu architekti, technici, špecialisti a mnoho robotníkov. Libra a Kan sa po začatí výstavby budov sa vo Vyšných Hágoch pravidelne striedali. Mali tu neveľký byt 2+1 v prízemí tehlového pavilónu, ktorý bol vybudovaný pre robotníkov (dnešný obytný dom Sosna). Keďže sa predpokladalo, že sa budú stravovať v miestnej jedálni, všetky tri izby boli zariadené ako spálne, čo umožňovalo návštevy rodinných príslušníkov. Dcéra Františka, Eva Librová, na tieto okamihy spomína ako na tie najkrásnejšie prázdniny jej života (1933-38).

Libra do Tatier cestoval väčšinou svojim kabrioletom na jeden záťah s obedom v Olomouci. Zo začiatku autom privážal osadníkom pražské párky, ktoré neboli na Slovensku dostupné a späť si vozil slovenské víno. Neskôr jazdieval i vlakom. Priebeh stavby sanatória vo Vyšných Hágoch nebol však úplne bezproblémový a sprevádzalo ho niekoľko štrajkov. I napriek tomu sa však v roku 1936 uskutočnila tzv.: glajcha (oslava dovedenia stavby do úrovne strechy). Stavba pomaly lákala množstvo novinárov či umelcov. Prebýval tu napríklad maliar – krajinár Oto Bubeníček, spisovateľka Anna Maria Tilschová či známy francúzsky spisovateľ Claude Mauriac. Sanatórium sa po smrti T.G.Masaryka a po zmene politickej situácie stalo majetkom Robotníckej sociálnej poisťovne a jeho otvorenie sa presunulo na rok 1941 bez prítomnosti architektov. Libra musel odísť v roku 1938 a spoločne s Kanom sa nezúčastnili ani na záverečných prácach. Vyšné Hágy sa podarilo architektovi navštíviť až v roku 1950 v rámci svojej dovolenky kedy ho súčasný riaditeľ MUDr. Karol Šiška priateľsky prijal a umožnil mu prehliadku budovy.

,,Medzi tým , čo iní špekulovali a teoretizovali, Ty si tvoril ako umelec, ktorý chce odpovedať a tiež vždy odpovie dielom.“ z listu Librovi od Jana E. Koula, 1956

CHOROBY, ARCHÍV

Libra prekonal počas svojho života dve veľmi vážne choroby a tretia, nevyliečiteľná, ho postihla na konci života.

Prvou chorobou bolo silné krvácanie v dôsledku TBC, z ktorého sa vyliečil predovšetkým pri pobyte v švajčiarskom sanatóriu v Davose. Táto situácia síce poznačila jeho rozrobené projekty ale tiež prispela k mimoriadnym skúsenostiam s prevádzkovaním liečebného ústavu i z pohľadu architekta. K druhému ochoreniu, roku 1933, došlo o desať rokov neskôr a išlo o infekčné postihnutie dôležitých dýchacích orgánov, ktoré sa neskôr rozšírili do celého tela. Liečenie trvalo tri mesiace. Poslednou chorobou boli pľúcne problémy, ktoré priamo súviseli so zhubným nádorom na ľadvine. Operácia v roku 1956 mu predĺžila život do jeho 67 rokov.

Librové plány je možné vidieť v Národnom technickom múzeu, Praha v zbierke architektúry a staviteľstva. Archív fotografií nájdeme v Národnej galérii Praha.